keď si tak v hlave zosumarizujem posledného pol roka, prídem k záveru, že všetko je vlastne tak ako predtým. môžem povedať, že tento úsek môjho života bol vlastne úplne zbytočne bolestný a vôbec sa nemusel stať. 

a musím podotknúť aké je nanajvýš príjemné sledovať vaše okolie, kamarátov, známych a proste všetkých ľudí, ktorí akýmsi spôsobom zasahujú do vášho života, ktorý tak celkom prestáva byť váš a uvedomovať si ako sa každý z nich pohol vpred alebo vzad. len vy ste ostali stáť. bezo zmeny viditeľnej či neviditeľnej, k lepšie či horšiemu. jediné na čo sa podujmete je sledovať sa ako obrastáte machom. 

tento stereotyp a jednotvárnosť ma zabíjajú viac ako čokoľvek iné. napriek všetkému je mi pekne v tejto fáze pomysleného zomierania.