Slová nejdú von tak ľahko ako kedysi. Ja neviem, som totálne prázdna, ide mi roztrhnúť hlavu a nedokážem vidieť to pekné takmer v ničom. A potom je tu on a ja zrazu vidím len to pekné. Stačí jeden pohľad a mne sa popremiestňujú všetky orgány. A začne sa mi trhať koža/metaforicky, ešte som nepočula, aby niečí pohľad mal takéto účinky/. Vlastne ani neviem prečo, ale je to už raz tak. Možno si tým iba dokazujem, že žijem, že som živý človek, ktorý je schopný cítiť. Momentálne čítam Buka takže moja nechuť k životu celkom iste pramení práve tam. Teším sa na prázdniny, ešte včera som sa chcela celkom úprimne opiť, dnes už nie až tak úprimne a momentálne sa mi nechce či už ani opiť, ani nič iné./možno je to len vedľajší účinok paralenu. keby prestala bolesť hlavy nevadilo by mi ani dvojité videnie/ Dnes mi napadlo, že všetci tí veľkí umelci, básnici, dramatici, spisovatelia-všetci bez rozdielu na tom aký výnimočný život viedli skončia úplne rovnako ako my ostatní/dobre je v tom trochu rozdiel/. Veľmi sa mi pre dnešok páči táto veta:"Peklo sú tí druhí."/zamyslite sa nad tým a to poriadne/

 pretože nechcem nikoho a hlavne seba demoralizovať idem už radšej spať.

Dnes som dočítala Zalknutí od Chucka Palahniuka. Na to ako veľmi ma tá kniha bavila som ju čítala rekordne dlhý čas-jeden týždeň. Naskytol sa mi tu pohľad na dokonalú pitva ľudskej duše. V knihe som pravidelne stranu od strany podčiarkovala isté vety, ktoré by si mal pre rozvoj ducha prečítať a zamyslieť sa nad nimi snáď každý. Dokonca podčiarknutie ani nezgumujem, pretože chcem, aby každému kto si po mne knihu vypožičia, udreli do očí práve tie slová a vlastne nie len do očí. Malo by vám to preniknúť až kdesi do mozgu. Podľa mňa práve to je podstata veľkých slov.

Na základe terajšieho a tiež už dávnejšieho stretnutia s Palahniukom pri Fight Club-e môžem prehlásiť, že je proste boh.

Som šťastná. Znie to celkom jednoducho, ale čo všetko tomu prechádzalo /totálne otrasný štvrtok. štvrtky sú vždy totálne otrasné./ a to čo bude nasledovať priberá na zložitosti. No a krása môjho dočasného stavu je tiež ochudobnená faktom, že tento stav je len dočasný, vlastne ako všetko ostatné. 

Vždy ma robili šťastnou určité momenty. Dnes je to moment, keď som sa opäť mohla skryť v tvojich očiach /a nie raz/. Je vtipné a trochu trpké schovávať sa v očiach niekoho kto o tom ani len netuší, ale to mi je momentálne jedno, keďže nechcem svoje šťastie spraviť ešte viac dočasnejším ako je. Nevedomosť, čo znamenajú tvoje pohľady je tiež celkom fajn. Nevedomosť je istým druhom prejavu lásky vyššej moci. 

Snažím sa nevytvárať si žiadne alternatívne pokračovania a konce, pretože ako náhle s tým raz začnete ťahá sa to s vami snáď donekonečna a pomaly sa začnete strácať vo vlastnej Utópií na míle vzdialenej realite.

keď si tak v hlave zosumarizujem posledného pol roka, prídem k záveru, že všetko je vlastne tak ako predtým. môžem povedať, že tento úsek môjho života bol vlastne úplne zbytočne bolestný a vôbec sa nemusel stať. 

a musím podotknúť aké je nanajvýš príjemné sledovať vaše okolie, kamarátov, známych a proste všetkých ľudí, ktorí akýmsi spôsobom zasahujú do vášho života, ktorý tak celkom prestáva byť váš a uvedomovať si ako sa každý z nich pohol vpred alebo vzad. len vy ste ostali stáť. bezo zmeny viditeľnej či neviditeľnej, k lepšie či horšiemu. jediné na čo sa podujmete je sledovať sa ako obrastáte machom. 

tento stereotyp a jednotvárnosť ma zabíjajú viac ako čokoľvek iné. napriek všetkému je mi pekne v tejto fáze pomysleného zomierania. 

Viete čo je najlepšie? Keď si matka vašej najlepšie kamarátky o vás myslí, že ste jej skazili dcéru, že sa vlastne úplne zmenila práve odvtedy čo vás pozná/ samozrejme k horšiemu/, že ste skazená ľudská bytosť, ktorá už nikdy nemôže vkročiť do ich domu, aby náhodou ešte niekoho nezničila.

som proste bad girl. nie, nie je to také cool ako cool to znie.

Opäť Joy Division-ujem.

Neschopnosť nájsť si nejakého partnera vyústila až k tomu, že tento rok budem na Valentína/ rovnako ako po zbytok roka/ opäť sama. Keď sa vrátim o niekoľkom mesiacov dozadu zisťujem, že som sa veľmi zmenila oproti tomu aká som bývala. Je to ten typ vnútorných zmien, keď vás všetci ostatní spoznávajú, ale vy už nespoznávate samých seba. Práve takouto zmenou prechádzam alebo som už prešla a sformovala sa do podoby akej takej. Napriek tomu, že istým spôsobom samú seba nenávidím/ hej hej hej veď to poznáme, stále to isté dokola a bla bla bla/ za tých pár rokov čo so sebou žijem som si zvykla na seba a svoju podstatu pre bežný život nepoužiteľnú. A preto tento fakt, že som sa istým spôsobom zmenila ma desí. Najviac je toto moje nové Ja cítiť v oblasti vzťahov alebo môjho ponímania vzťahov. Lásku ako takú som pokladala za niečo preceňované, až donedávna a čo sa týka vzťahov platilo tu to isté. A tak sa dlhou okľukou vraciam späť ku Dňu sv. Valentína a mojej frustrácie zo samoty, ktorú by som si pred časom nedokázala ani len predstaviť.

Je toto znak toho, že som sa mi podarilo opäť trochu viac sa priblížiť k psychickému dozretiu? 

a tak si žijem/e

Ako si tak uvedomujem už dlho som sem nepridala žiadny zmysluplný príspevok. Teda dá sa hovoriť o tých doteraz pridaných ako o zmysluplných?/ale práve o tom tu teraz nejdem polemizovať/ V posledné dni som prežívala historické okamihy alebo skôr len bežné okamihy, ktorým prikladám veľký význam. Vlastne podstata týchto "okamihov" spočítala v tom, že som každý deň vstala s úsmevom na tvári/teda hneď ako som prekonala počiatočný šok zo svojej podoby v zrkadle, na ktorej bezsenná noc zanechala stopy/, tešila som sa do školy, áno úprimne som sa tešila na tých ľudí. Toto sa mi ešte nestalo, nie naozaj nikdy som s takou radosťou nechodila do školy. Možno na tejto mojej radosti majú istý prínos aj tvoje pekné oči, ale koniec koncov mala som to tam rada.

Ako ste si mohli všimnúť používam minulý čas. Hej, tešila som sa. Vždy sa nájde akýsi jedinec, ktorého existencia je podmienená otravovaním životov druhých ľudí. A tento jedinec sa rozhodol otravovať práve ten môj život.

/a ty. čo k tebe dodať. tvoje oči sú stále pekné, len nie je isté či stále budú moje. a vlastne ony moje ani nikdy neboli./