Slová nejdú von tak ľahko ako kedysi. Ja neviem, som totálne prázdna, ide mi roztrhnúť hlavu a nedokážem vidieť to pekné takmer v ničom. A potom je tu on a ja zrazu vidím len to pekné. Stačí jeden pohľad a mne sa popremiestňujú všetky orgány. A začne sa mi trhať koža/metaforicky, ešte som nepočula, aby niečí pohľad mal takéto účinky/. Vlastne ani neviem prečo, ale je to už raz tak. Možno si tým iba dokazujem, že žijem, že som živý človek, ktorý je schopný cítiť. Momentálne čítam Buka takže moja nechuť k životu celkom iste pramení práve tam. Teším sa na prázdniny, ešte včera som sa chcela celkom úprimne opiť, dnes už nie až tak úprimne a momentálne sa mi nechce či už ani opiť, ani nič iné./možno je to len vedľajší účinok paralenu. keby prestala bolesť hlavy nevadilo by mi ani dvojité videnie/ Dnes mi napadlo, že všetci tí veľkí umelci, básnici, dramatici, spisovatelia-všetci bez rozdielu na tom aký výnimočný život viedli skončia úplne rovnako ako my ostatní/dobre je v tom trochu rozdiel/. Veľmi sa mi pre dnešok páči táto veta:"Peklo sú tí druhí."/zamyslite sa nad tým a to poriadne/

 pretože nechcem nikoho a hlavne seba demoralizovať idem už radšej spať.